Je neskutočné ako vás vlastný mozog dokáže zradiť. Sklamať. Zraniť. Zničiť. Zabiť.

6. srpna 2013 v 18:10 | ...she is not here anymore. |  Blah Blah Blah...
A je to tu. Neverím, že píšem na blog. Možno to bude posledný krát.

Žiadne zhrnutie predošlích dní, týždňov, mesiacov sa konať nebude. Z toho som už vyrástla. Ale za to sa pripravte na nie zrovna veselý článok. Nebude plný optimistických táranín a povzbudivých slov ako som mala vo zvyku. Asi to bude dosť nuda ale potrebujem sa vypísať. Asi si to aj tak veľa ľudí neprečíta ale je mi to dosť jedno. Tak povediac mi je už všetko jedno v poslednej dobe. Áno. To malé večne veselé decko Lusi je navždy preč. Miesto nej je tu nejaká patetická, sentimentálna troska, ktorej by som najradšej jednu zajebala ale viem, že sa tým nič nevyrieši. Bude to dlhé. Myslím článok. A random. Nuž pocity sa niekedy ťažko vyjadrujú v slovách a ešte ťažšie (ak je to vôbec možné) sa do nich vciťuje. A mimochodom ak máte samovražebné sklony radšej prestaňte čítať a choďte sa rovno zabiť a nestrácajte čas nad mojimi úbohými výlevmi. A nie. Nie nezlepší sa to. (odkaz pre tých ľudí so SS) Minimálne v mojom prípade. Prečo by sa aj malo? Po takej dlhej dobe? Furt vám všetci len hovoria, že bude lepšie. Na nástenke na fb vám vyskakuje nespočetné množstvo sračiek typu "there´s no rainbow without a little rain" poprípade "It´s gonna be okay in the end. If it´s not. It´s not the end". Ale čo keď vo vašom prípade tým koncom má byť až TEN koniec? (tak potom ho chcem hneď. je na tom niečo zlé, že si myslím, že si zaslúžim aby to po roku konečne okej bolo? Možno si pomyslíte pri slove rok niečo typu "no ty si dobrá piča, choď sa rovno zabiť aspoň očistíš genetický fond." Ja viem. Rok vôbec nie je veľa. Ale verte mi keď máte depky rok vkuse, vaše duševné zdravie to schytá. A to poriadne. Už len čakám kedy sa zo mňa stane Darth Vader.) A viete čas hovno pomáha. Nelieči. Skôr ničí. Miesto toho aby to bolo každým dňom lepšie, je to každým dňom horšie. Miesto toho aby ma prekážky v živote posilňovali tak ma ničia. Vlastne ničia ako ničia.. nemajú čo. Už tam nič nie je. Kiežby som ale dokázala byť bezcitná ale nedokážem. Chladná, odolná, uzavretá chápete. (nie zlá. rozhodne ubližovanie na mojom zozname nie je. ale proste kiežby mi bolo všetko fakt jedno ako som klamala na začiatku.) Kiežby som bola emocionálne numb. Ale miesto toho tu je neprestávajúca bolesť, záchvaty úzkosti, strach, panika, frustrácia, ďaľší strach, smútok, depresie, osamelosť, zúfalosť, nenávisť (iba voči mne), beznádej... a tak ďalej.

A potom sa stanete presne tým, kým ste nikdy nechceli byť.

Kto za to môže? Kto za to môže, že Lusi je preč? Rozhodne tá osoba čo leží na posteli a píše tieto slová. Nikto iní. Nikdy som nezhadzovala vinu za môj mizerný stav na nikoho. Sama si môžem za to, že som taká slabá. Aj kebyže mi nejakým spôsobom tento svet ublížil tak sa s tým mám kurva popasovať a nie sa ľutovať. Viete Lusi nikdy takáto nebola. Nikdy sa neľutovala (a keď tak len minimálne a musela na to mať fakt dostatočný dôvod). Nikdy sa nesťažovala. Alebo sa aspoň snažila zredukovať to na úplné minimum. A navyše keď bola (občas) smutná, bola smutná sama. Pred svetom bola jeden z najveselejších ľudí akých ste kedy poznali. Tešila sa z každej maličkosti, bola neskutčne vďačná za každú hlúposť, smiala sa bez väčšieho dôvodu. A viete kto ju najviac iritoval? Ľudia, ktorí sa furt ľutovali. Slabí ľudia. Ľudia čo nevideli aký je svet krásny a aké ľahké je byť šťastným. Stačí chcieť. A koľko krásnych vecí máme okolo seba. Od tučniakov po koncerty. Od vôňe pokosenej trávy po zmrzlinu. Od kamarátstva po foťák. Hnevali ju ľudia, ktorí nemali zmysel pre život a nechceli žiť. Hnevalo ju akí sú slepí. To snáď nevidia AKO veľa toho majú? Aké pekné životy majú? A potom? Sa stala jednou z nich. Ah ako som ju ja len mala rada a ako mi chýba. Viete ani nechápem prečo ma ľudia ešte majú radi. Lebo ja sa úprimne nenávidím.

Za čo? Tu je len niekoľko bodov:
- nenávidím sa za to, že si nevážim život, že si nevážim čo mám (materiálne veci nerátam, tie pre mňa nemajú žiadnu
hodnotu. skôr myslím úžasných kamarátov a pod.), dostatočne si nevážim čo pre mňa ľudia robia. vlastne si nevážim nič lebo jediné po čom túžim je navždy zmiznúť
- nenávidím sa za to kým som sa stala (sebaľútosť, apatia a pod. vlastnosti)
- nenávidím svoj výzor, celé svoje telo svoje choroby všetko
- nenávidím sa za to ako ubližujem mojej rodine mojím prístupom k životu
- nenávidím sa za to, že som taká neschopná a neviem sa sama už tak dlho poskladať
- nenávidím sa za to ako zanedbávam ľudí, ktorých milujem
- nenávidím sa za to, že si ubližujem (cukrovka)
- nenávidím sa za to, že sa nenávidím

Jasné, že sú aj svetlejšie chvíľky. Jasné, že sa aj zasmejem. (vlastne medzi ľuďmi mi to celkom ide uhrať na pomerne mentálne stabilného jedinca). Ale každé svetlo rýchlo zhasne. A čo kamaráti, rodina ? Stoja pri mne (aj keď ich veľa neostalo - čomu sa teda ani trošku nedivím) a snažia sa mi tú sviečku zapáliť ale ako keby bola vyrobená z ľadu. Nič už nezaberá. Terapeut, psychológ, nikto, nič. Všetko sú to len iskierky v nekonečnej temnote, ktorá vás denno denne pohlcuje viac a viac. Viem, že sú to len myšlienky. A tie sa dajú zmeniť. Viem akú majú myšlienky moc. A viem, že sa sama tými svojimi ničím. Ale ja som nad nimi stratila totálne kontrolu...
Viete čo som spravila včera? Dala som kamoške papierik kde bolo napísané moje heslo na fb a názov pesničky (viď 1. song), ktorú chcem aby zverejnila ak sa mi náhodou niečo stane. A teraz mi s kľudom povedzte, že nemám dôvod sa báť samej seba? No ale ten song všetko vysvetľuje. Nie je to nikoho chyba, že tu nechcem byť. Proste keď už neveríte, že budete niekedy šťastný. Že to bude niekedy lepšie. Že vám niekedy niekto pomôže. Že si vy samy niekedy dokážete pomôcť. Keď už neveríte takmer nikomu a ničomu.. je to zlé. Ste zamilovaní do spomienok a do svojej minulosti. Ale pokiaľ viem stroj času ešte stále nikto nepostavil a všetky časovraty sa rozbili v roku 1995 na Ministerstve mágie.
Hrozne som sa za posledné dni uzavrela. Skoro nikomu o svojich problémoch nehovorím. A na čo? Sú to tak či tak len moje boje. Okej môžu ma vypočuť, poradiť ale stále mám pocit, že to nemá zmysel. A myslím, že keď im hovorím, že som na tom zle tak ma neberú vážne. Neveria mi, že som na tom AŽ tak zle ako sa vyjadrujem a väčšinou ma odradia slovami typu, že každý máme svoje problémy, život nie je ružová záhrada, zmier sa s tým blah blah akoby som to dávno nevedela. Tak ja som potom radšej už ticho.
Neviem čo ďaľej. Neviem kto som. Neviem čo sa to deje. Neviem prečo moji rovesníci sa tešia zo života a ja nie. Prečo oni to ako-tak zvládajú a ja nie. I don´t know where I went wrong... Čo robím sakra zle?
Ja sa snažím... ja viem, že to neni o tom čakať na zázrak. Že to vôbec neni o čakaní. Je to o tom zdvihnúť tú riť a začať makať na tých veciach, ktoré sa zmeniť dajú a akceptovať veci, ktoré sa zmeniť nedajú. Keď ale moje myšlienky mi nedajú pokoj... nedokážem sa na nič sústrediť. (samé výhovorky, že...?)
Lusi zvykla VŠETKÉMU veriť. Svojim snom. Ľuďom. Verila na peknú budúcnosť. Lusi bola fakt super, kiežby ste ju boli poznali. Mali by ste ju určite aspoň tak radi ako ja.
Viete čo som začala robiť? Sem tam miniem tých pár peňazí čo som si zarobila na kraviny lebo si proste poviem, že veď čo zajtra tu možno už nebudem tak je to aj tak jedno no nie? (no prijebte mi niekto vážne.)
Keď sme už tak ďaleko tak myslím, že v tomto bode to aj tak už nikto (možno okrem Lulu) nečíta tak môžem s tým ísť von. Pokúsila som sa o to. Asi tak pred 3 týždňami. Nevyšlo to, smola. Aj za to sa nenávidím. Ale vtedy v tom momente mi bolo fakt všetko jedno. Bola to beznádej najvyššieho stupňa. Vie o tom jeden človek. A teraz už aj vy. Hej hou, zoznámte sa s psychoušom number one. Meno nemá.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 L. L. | Web | 10. srpna 2013 v 13:12 | Reagovat

Prečítala som i to, ale nebudem to komentovať. Vieš, čo som si o tebe myslela predtým a to si myslím stále... Bez ohľadu na všetko. You're a wallflower

2 K K | E-mail | Web | 11. srpna 2013 v 23:10 | Reagovat

Na základní škole mě šikanovali - bylo to špatné, bála jsem se chodit ze školy domu, protože mě vyhrožovali. S mamkou jsem se stále hádala, pak i s bratrem, měla jsem pocit, že mi nikdo nerozumí. Když jsem se poprvé vyspala s klukem, tak mě ten kluk podvedl hned víkend po tom. V patnácti jsem se dozvěděla, že můj otec není ten, co jsem si myslela, že je můj otec a zjistila jsem, že jsem svého otce v životě neviděla. Když už to v rodině vyeskalovalo fakt v hrozné sra..., tak jsem utekla z domu, k nevlastnímu otci. Tu noc jsem neměla kde přespat. Přítel mě u sebe nenechal, neměla jsem kamarády, všichni mě postupně zradili. Pak mi umřel děda, můj vzor, můj hrdina. Začala jsem mít problémy se školou, bála jsem se, že to nezvládnu. Měsíce jsem pořádně nespala. Byla jsem na tom děsně. Cítila jsem se strašně osamělá. Spadla jsem na takové dno, jako teď ty a trvalo to déle než jeden rok. Žádala jsem přítele o pomoc, ale ten mi nevěřil, říkal, že vyhrožuju. Trochu to tak bylo, byla jsem už zoufalá. Stydím se za to. Stydím se, že jsem se tehdy litovala, nevážila si života. Spoustu lidí sice můžu vinit, za to, co mi udělali, ale sebe viním také. Za to, jak jsem to nezvládala. Ale i z tohodle se dá vyhrabat. Zatnula jsem zuby a překonala to. Upnula jsem se k učení. Díky tomu dnes mířím na červený diplom. Loni jsem se dokopala k tomu, abych na sobě začala makat. Dala jsem si předsevzetí - zhubnout 7 kilo, dodělat bakaláře, dostat se na magistra, odstěhovat se do podnájmu, udržet si práci, být v ní dobrá, zlepšit si sebevědomí atd. - Zhubla jsem 11 kilo, jsem bc., dostala jsem se na magistra, rok bydlím v podnájmu, třetí rok jsem v práci a jsou se mnou spokojení a do toho jako bonus jsem si našla sedm úžasných přátel. Sice jsem se před 2 měsíci rozešla s přítelem se kterým jsem byla 6 let, ale nelituju toho. Srovnali jsme si to v hlavě a nepatříme k sobě. Mělo to tak být. V rodině jsme si vše urovnali a mám je moc ráda. A hlavně naučila jsem se mít ráda sama sebe. Těším se ze života a chci to předávat dál. Prosím nevzdávej to. Je tolik lidí, co přišlo o život v mládí a dali by určitě všechno možné za to, aby mohli prožít život mnohem delší. Aby jednou mohli mít děti, svojí rodinu, aby třeba procestovali svět nebo co já vím. Zatni zuby a bojuj. Protože to opravdu bude lepší. Bojuj už jenom kvůli lidem, co tě mají rádi, přece jim to nemůžeš udělat. Nech se od nich mít ráda a nauč se mít ráda sama sebe. Nevzdávej to.

3 An. An. | 28. října 2013 v 21:01 | Reagovat

Lusi, potkala jsem tě jednou v životě, na Top festu, když jsi tam byla s Míšou a Martinem. Už od pohledu jsi byla úžasná, usměvavá holka.
Ne, nebudu ti tvrdit, že všechno bude v pohodě, že život je takovej. Ani nevím, proč bych to měla dělat.
Jen ti chci napsat, že pořád, tam někde uvnitř tebe, ať chceš nebo ne, jsi to pořád ty. A vrátí se to.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.