Your emotions are the slaves to your thoughts, and you are the slave to your emotions.

10. srpna 2013 v 12:47 | Im not here. This is not happening. |  Blah Blah Blah...
Liz: Do You know what I felt when I woke up this morning, Delia? Nothing! No passion, no spark, no faith, no heat, absolutely nothing! I think I've really gotten pass the point where I could be calling this a bad moment. And it just, it terrifies me. Jesus, this is worse than death to me. The idea that this is the person I'm gonna be from now on?!

Delia: You know what? This happens to people. They fall in love in their 20s, they get married, they do the granit counter top, white picket fence thing in their 30s. And somewhere in there they realize 'this is not for me anymore'. And so they fail, they fall down, they hurt like hell, they straighten up and march their bruised asses to the shrink's office. They can't just check out.

Liz: I am not checking out. I need to change.

Delia: You have a support system here, Liz. You have friends and family who love you.

Liz: And do you feel my love? For you? My support for you? No! There's like nothing! I have no pulse!
V mojom prípade? It became tendency.....

Pri tejto scénke z filmu Eat Pray Love som sa zastavila a zamyslela. Veľa krát som sa cítila ako Liz, vlastne sa tak cítim už väčšinu svojich dňov. Iba nechutná prázdnota. Nejde ani tak o to, že sa vám napríklad nedostáva toľko lásky koľko by ste chceli ale ide o to, že VY nedávate toľko lásky koľko by ste chceli dávať. Vlastne nedávate skoro žiadnu. A štve vás to, hneváte sa samy na seba, mrzí vás to. Ale nie a nie sa zmeniť. Nemáte energiu tú lásku dávať. Ste z toho všetkého už unavený. Aký ma život zmysel ak nerozdávame lásku? Máte pocit, že ste mŕtvy. Ale je to horšie ako smrť. Lebo nie ste živý ani mŕtvy.
Hovorím o sebe, že som slabá. Lebo aj som. Horšie veci sa ľuďom v živote dejú a sú v pohode. Ale na jednu vec som celkom hrdá (aj keď neviem či by som zrovna na niečo takéto mala byť hrdá - skôr keby som so sebou niečo konečne spravila...). A tou je, že som s tým hnusným pocitom vydržala žiť už tak dlho... škoda, že mi ho ale nejde zmeniť. Škoda, že sa neviem zmeniť...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 L. L. | Web | 10. srpna 2013 v 13:10 | Reagovat

prvý komentár!

2 L. L. | Web | 10. srpna 2013 v 13:29 | Reagovat

ale nie :D

Zas sa budem opakovať ale cítim sa rovnako... Veď keď prídeš, pokecáme...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.